Juraj Papánek de Nyitra
Osvietenský historik, učenec, autor prvých zachovaných programových dejín Slovenska a Slovákov, ktorý obhajoval ich rovnoprávnosť v rámci Uhorska. Narodil sa v zemianskej rodine 1. 4. 1738 v Kuklove. Študoval v Mikulove, Bratislave a na uhorských univerzitách v Budíne, Jágri a Pätkostolí. Pôsobil ako kňaz v Tolne, Vörösmarte a v Olasze, na dnešných maďarsko-chorvátskych hraniciach medzi nemeckými a chorvátskymi osídlencami. Povolanie kňaza sa mu stalo jeho ţivotným poslaním. Do literatúry vstúpil prvými dejinami slovenského národa vôbec – Historia gentis Slavae – De regno regibusque Slavorum atque cum prisci civilis et ecclesiastici tum huius aevi statu gentis Slavae /1780/ Dejiny slovenského kmeňa – O kráľovstvách a kráľoch Slovákov, v ktorých Slovákom prisúdil veľkomoravskú aj cyrilometodskú tradíciu, bránil rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku, Slovákov povaţoval za pôvodné územie Slovanov a slovenčinu za pôvodnú „matku“ slovanských jazykov. V 14 kapitolách najviac pozornosti venoval Veľkomoravskej ríši a jej najväčšiemu panovníkovi Svätoplukovi. Cyrilo-metodské dedičstvo a s ním spojené začiatky kresťanstva, o ktoré sa v jeho dobe usilovali historici viacerých národov, pripísal jednoznačne Slovákom. Najrozsiahlejšiu časť kapitoly o kresťanstve Slovákov tvorí pôsobenie Cyrila a Metoda na Veľkej Morave. Práve pod vplyvom jeho argumentov sa ešte za čias panovania Márie Terézie stali solúnski bratia oficiálnymi svätcami monarchie. Dielo je preniknuté národnou hrdosťou a zohralo významnú úlohu v slovenskom národnom obrodení, dalo podnet k zaloţeniu Slovenského učeného tovarišstva. Neskôr vyvolalo odozvu aj u mnohých slovenských vzdelancov, napr. u Juraja Sklenára, Juraja Fándlyho, Antona Bernoláka či Jána Hollého. Aj Ľudovít Štúr a jeho druţina, ktorými národnouvedomovací proces na Slovensku vrcholí, sa opierali o jeho historické práce. Stalo sa učebnicou obrodeneckej generácie. Poloţil ním základy cyrilometodovskej a veľkomoravskej tradície. Teóriu o autochtónnosti Slovákov i Slovanov prijal i zakladateľ svetovej slavistiky P. J. Šafárik a v súčasnosti sa k nej prikláňa i časť jazykovedy. Síce sa po ňom nezachoval ani portrét, ale v celoţivotnom odkaze nám zanechal veľké poučenie pre dnešok: „ak nezanikol národ, ktorý v ťaţkých časoch reprezentovala navonok iba hŕstka vzdelancov, je isté, ţe nemôţe zaniknúť národ, ktorý dnes reprezentujú milióny vzdelaných a sebavedomých ľudí, ktorí ţijú vo vlastnom štáte“. Zomrel 11. 4. 1802 v Olasze /Maďarsko/.
Andrej Žarnov
Andrej Ţarnov, vlastným menom prof. MUDr. František Šubík, básnik katolíckej moderny, prekladateľ, lekár – patológ, sa narodil 19. 11. 1903 v Kuklove, kde vychodil základnú školu. Gymnaziálne štúdia absolvoval v Skalici a Trnave, Lekársku fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave. Bol profesorom na Lekárskej fakulte a prednostom Ústavu patologickej anatómie Slovenskej univerzity v Bratislave a členom Štátnej rady. V roku 1943 sa ako člen medzinárodnej vyšetrovacej komisie Červeného kríţa zúčastnil na vyšetrovaní masových hrobov v Katyňskom lese. Svojou vedeckou analýzou potvrdil účasť stalinského ZSSR na likvidácii tisícok poľských dôstojníkov. Za svoju verejnú správu o týchto vojnových zločinoch niesol represívne dôsledky po celý ţivot /väzenie, emigrácia/. V apríli 1945 emigroval, po niekoľkých mesiacoch ho deportovali a uväznili v Bratislave a v Leopoldove. Po prepustení pôsobil ako lekár v Trnave. V roku 1952 emigroval druhý raz, ţilv Rakúsku, Nemecku a od roku 1953 v USA, kde pôsobil ako lekár. Stal sa medzinárodne uznávaným znalcom v odbore patológie. V exile pôsobil vo viacerých krajanských spolkoch, bol členom Slovenského ústavu, kultúrnej komisie Svetového kongresu Slovákov a neskôr predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. Debutoval zbierkou básní Stráţ pri Morave /1925/, ktorá sa stretla s politicky búrlivou odozvou a vtedajšie úrady ju prikázali skonfiškovať. V necenzurovanom znení vyšla aţ v roku 1940. Nasledovali zbierky Brázda cez úhory /1929/, Hlas krvi /1932/, Štít /1940/ a zbierka Mŕtvy /1941/, ktorá reflektuje tragizmus otca pri strate svojho syna, ktorého sám pitval. V emigrácii vydal zbierku Presievač piesku /1978/. Jeho báseň z tejto zbierky Slovenský ţiaľ patrí medzi najlepšie umelecké výkony slovenskej emigrantskej poézie. Okrem iného prirodzene ňou nadviazal na základnú významovú dikciu celej svojej básnickej tvorby – na rázne formovanie údelu národa v novodobých dejinách. Od ukončenia 2. svetovej vojny aţ do roku 1989 bol zakázaným autorom, no napriek tomu sa významne zapísal do dejín slovenskej literatúry. Je jedným z významných zakladateľov národne exponovanej politickej lyriky. Jeho tvorba reprezentuje najsugestívnejšie činy modernej poézie pri kliesnení samostatných ciest svojho národa. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti, najmä z antickej (Sofokles) a poľskej poézie (A. Mickiewicz, K. Wojtyla – pápeţ Ján Pavol II.). Za svoju prácu bol viackrát ocenený. Zomrel 16. 3. 1982 v Poughkeepsie, New York /USA/.
