Sírny minerálny prameň, nad ktorým dala v r. roku 1770 postaviť rodina Benková kaplnku zasvätenú Sv. Jánovi Nepomuckému – ochrancovi vôd, symbolu mlčanlivosti, spoľahlivosti a odvahy. Podľa neho ju pútnici nazvali Svätojánskou studňou. Kaplnka bola v roku 1834 prestavená, v roku 1920 – 24 ju dal z úcty k Jánovi Hollému opraviť farár Karol Nečesálek, ďalšie opravy sa konali pri príležitosti osláv 200. výročia narodenia J. Hollého v r. 1985, v r. 2005 a v r. 2011 bola kaplnka a okolie zrekonštruované z finančného príspevku Viktora Maceka. V blízkosti sa nachádza Ságelský potok ústiaci z niekoľkých zdrojov v severných svahoch Lakšárskych kopcov a vlieva sa do Myjavy medzi Mikulášom a Šaštínom. Ságelská studnička bola obľúbeným vychádzkovým miestom básnika a kňaza Jána Hollého, ktorý na studničku zložil jednu zo svojich najkrajších ód „NA SÁGELSKÚ STUĎENKU“:
Ó, ty môj Ságelský prameň, ty útecha dediny borskej hoden i najväčšej chvály, i najväčšej oslavy hoden! Lebo aj vtedy, keď slnko tou najväčšou páľavou zúri, alebo všetko puká a tuhne priam v sibírskej zime, vždycky v rovnakej miere si zachováš ľahunkú vodu, čistejšiu nad samý sneh a zdravšiu nad každý kúpeľ.
Sotva aj v ďalekom kraji by našla sa podobná studňa, ktorá by občerstvovala viac ľudí ako ty tuná, ktorá pijúcim viac síl, viac živnej vlády by dala. Pretože v tebe nielen toť veselí pastieri, nielen skrčení oráči zjari, čo kosci spálení sparnou, alebo premnohí chodci, sem zbočiaci z ďalekých pútí, krotia svoj smäd a vlažia si od spevu chrapiace hrdlá, ale aj dedina celá a stále v hojnejšom počte živiaca obyvateľov, hoc nemálo vzdialená, predsa jedine tvojím prúdom si celý rok uháša žízeň.
Ušľapaný tvoj chodník, ten veniec z chlapov a z krásnych dievčeniec, k prameňom tvojim sa nikdy nepopretŕha, pretože zakiaľ sa jedni len k tebe hýbu, už iní k domu späť idú a nesú si v plnučkých krčahoch vodu chutnejšiu nad samý med a sladšiu nad každý nápoj. Nábožní Borania preto už dávno uzavreli ťa kamennou klembou, poctiac ťa tak aj trvalým chrámkom, aby nijaká zver a nijaká lichva ťa nehla, ani zobáčikom sa netklo ťa spevavé vtáča.
Nad dvere, na samé čelo a do stredu výklenku hore zodvihli premilú sochu, tú postavu víťaza Jána, ktorého bezbožný kráľ dal vo vlnách Vltavy zmárniť.
Po jeho mene potom i cudzinci, z najväčších diaľok prichodiaci sem, svätojánskou ťa nazvali studňou
Ako nad tvojím chrbtom sa brezy až v oblohu ženú! A keď v tichu spí vietor, dol vetvami klaňajú sa ti, no len sa zbudí a začne sa milostné vanutie vôkol, kosiere porozviešajú a po samej strieške ich mecú. Ako tam pred dvermi zas, hľa, živé oko ti zrazu vyvrie a hravo sa mihá, keď lahodne zvlažujúc trávu pod krásnou tkaninou kvetov sa v šíry potôčik tlačí, ktorý cez plavé piesky sa bludnými vlnami ledva plúži a stromom z brehov jak trasľavé zrkadlo slúži. Tu vždy sa, prevzácny prameň, máš mojimi piesňami sláviť!
Ján Hollý
