Prvý objekt na mieste dnešného kaštieľa pochádzal z roku 1650. Dnešná budova bola postavená začiatkom 19. storočia za baróna Ferdinanda Horeckého z Moravy na starších základoch. V tom čase bol Rohov vinohradníckou obcou. Barón Horecký tu vybudoval tehelňu, ktorá mala slúžiť ako dodávateľ stavebného materiálu na výstavbu jeho objektov.
V roku 1872 odkúpil panstvo od Horeckých brnenský bankár Herbert Laurinc. Bol dobrým pánom a väčšinu rohovského chotára premenil na pasienky pre ovce a lovnú zver. Poľovačky z koča sám veľmi obľuboval a často pri nich ako honcov využíval i chlapcov z dediny. Postaral sa i o vybudovanie školy, ktorá bola stála na mieste dnešnej materskej školy.
Od Herberta kúpil majetok i s kaštieľom gróf Murányi. Usadil sa tu so svojou manželkou a dvoma dcérami. Z Rohova spravil stredobod svojho panstva, v kaštieli sa pravidelne konali bujaré večierky. Pokračovali i počas 1. svetovej vojny, keď obyvatelia obce trpeli hladom, rabovaním i rekviráciami. Mnoho mužov odišlo na front.
Po skončení vojny a vzniku nového štátneho zriadenia sa gróf Murányi rozhodol z Rohova odísť. Panstvo vystriedala viacero majiteľov, až ho v roku 1919 odkúpil barón Dr. Otto Beck s manželkou. Bol bankárom a továrnikom a kaštieľ mal jemu. manželke Margarete Schwitzerovej a ich dvom synom slúžiť ako letné sídlo. Po veľkom požiari v roku 1924 z kaštieľa ostali len ruiny a jeho výstavba sa začala nanovo. Nová budova bola zvýšená o jedno poschodie, v interiéri sa vybudovali veľké salóny, zaviedla sa elektrina a ústredné kúrenie.
Po nástupe fašizmu v Nemecku Beck aj s rodinou ušli v obave z prenasledovania (boli židovského pôvodu) do Švajčiarska. Správcom majetku sa stal ošetrovateľ kráv – Reber, ktorý sa k obyvateľom obce choval veľmi kruto počas celého vojnového obdobia.
Opustený kaštieľ však našťastie nikoho nezaujímal. Obyvatelia obce, o ktorých sa Beck dobre staral a dával im dlhé roky prácu na svojom panstve, sa ho neodvážili ani navštíviť. Vyraboval ho až sám správca Reber tesne predtým, ako sa do neho nasťahovali dievčatá z Hitlerjugend. Počas 2. svetovej vojny v ňom bola i nemocnica (striedavo pre obe bojujúce strany).
Po vojne bol skonfiškovaný štátom a ostal dlhšiu dobu bez majiteľa. Až v roku 1954 štátna správa nariadila vykonať úpravy a následne sa zriadil v budove kaštieľa Domov dôchodcov. 17. marca 1960 obyvatelia Domova odišli a do zariadenia sa začiatkom júna nasťahovali mentálne postihnuté deti. Správcom zariadenia v tom čase bol pán Markovič. K 21.12.1960 ich bolo 60, zamestnancov bolo 20. V roku 1959/60 sa dokončila generálna oprava, ústredné kúrenie a vnútorná prestavba. Následne 16. apríla 1961 boli do Rohova presunuté rehoľné sestry z Kongregácie sestier Božského vykupiteľa, ktoré predtým pôsobili v sústreďovacom kláštore, v Kláštore pod Znievom. V tom čase bolo v zariadení 50 detí, postupne boli prijímané ďalšie a kapacita sa zvýšila na 105 chlapcov a dievčat vo veku od 3 do 36 rokov. V roku 1971 sa domov zmenil na zariadenie len pre telesne a mentálne postihnuté dievčatá s kapacitou 120 dievčat. Tento charakter zariadenia je s menšími odchýlkami zachovaný doteraz.
16.apríla 1961 prišlo do zariadenia 15 rehoľných sestier, zdravotníčok, z Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa. Počas ich 40-ročného pôsobenia v Rohove pracovalo s postihnutými deťmi viac ako 80 sestričiek. Definitívne zo zariadenia odišli v roku 2004. Od roku 1971 je Domov sociálnych služieb (vtedy ešte Ústav sociálnej starostlivosti) určený len pre dievčatá a ženy. Chlapci boli premiestnení do iných zariadení. V tom istom roku začal Stavebný podnik v Senici výstavbu nového pavilónu, ktorý je umiestnený v parku. Staval sa so zámerom, že bude slúžiť ako ubytovňa pre pracovný personál, byt správcu i na pracovné dielne pre chovancov. Dobudovaný bol v roku 1976.
